Zmes dusičnanu tetramminmeďnatého, dusičnanu draselného, síry a hliníka
Patent US702357 patrí medzi dôverihodnejšie patenty, pretože autor v ňom uviedol množstvo potrebné na iniciáciu bežných trhavín - 2 až 3 g. Aj keď sa v patente neuvádza, ktorý amoniakát bol použitý, diamminkomplex to určite nebol - je menej známy, ťažšie sa pripravuje a je hygroskopický. Tetramminkomplex je však na vzduchu nestabilný, takže stabilita patentovanej zmesi je nízka (aj kvôli obsahu nechráneného hliníka). Jemne pomletá zmes sa po zapálení voľne na vzduchu správa podobne ako mnohé zmesi chlorečnanov s redukčnými činidlami - prudko vzbuchne s tupým zvukom aj v celkom malých množstvách. Niet pochýb, že v uzavretom priestore môže jej deflagrácia prerásť v detonáciu, keďže samotný Cu(NH3)4(NO3)2 je ľahko iniciovateľný traskavinami a za bežných podmienok detonuje rýchlosťou okolo 3000 m/s. Zmes by sa dala označiť za nie veľmi bezpečnú.
Pri pokusoch bola testovaná zmes: amoniakát - 35%, KNO3 - 33,5%, S - 8,5%, Al - 23%. Sú to stredné hodnoty pomerov zložiek spomínaných v patente. Hliník bol vo forme mikrolístkov a pre jeho nízku hustotu bolo problematické zmes riadne premiešať a aj jej zapaľovanie na vzduchu bolo ťažké. Preto bola zmes navlhčená izopropylalkoholom, poriadne rozotrená v trecej miske, pretlačená cez sito a vysušená. Potom mala značne lepšie vlastnosti.
Na obrázku nižšie sú výsledky dvoch testov. Dno prvej nábojnice je z testu pôvodnej negranulovanej zmesi s nízkou hustotou (zmes určite ani zďaleka nebola tak jemne pomletá, ako sa to odporúča v patente). V nábojnici bolo 2,7 g zmesi a explózia bola napriek zlej forme zmesi veľmi silná. V druhej nábojnici už bolo 0,25 g lisovaného pentritu, na ňom rovnaké množstvo nelisovaného a nad ním 1,5 g gramu granulovanej zmesi. Explózia bola vzhľadom na "primitívnosť" zmesi tiež neočakávane veľmi silná a na mieste testu spôsobila vysokú deštrukciu. Vrchná časť nábojnice bola rotrieštená na malé kúsky, ktoré mali prekvapujúco vysokú priebojnosť. Obe nábojnice boli "uzavreté" natlačením papiera okolo zápalnice, nasypaním a vlisovaním malého množstva ZnO a opatrným stlačením (sploštením) hrdla. Zmes má vo vhodných podmienkach nepochybne schopnosť iniciovať trhaviny a aj samotná má pomerne veľkú brizanciu (ak je dostatočne silno uzavretá - aby mala čas na "rozbeh") a vysoký obsah energie, preto ju netreba podceňovať. Na (vlhkom) vzduchu má však nízku stabilitu. Už v priebehu niekoľkých dní až týždňov stráca výbušnosť, aj preto je nutné jej hermetické uzavretie. Tu treba uviesť fakt, že v patente sa uvádza 48 hodinové mletie zmesi v guľovom mlyne. Niet pochýb, že zmes má potom o niečo iné zloženie ako na začiatku. Je možné, že okrem značne oxidovaného hliníka a hydroxyzlúčenín obsahuje aj sulfidy.
Onedlho pridáme ďalšie informácie a fotky, a pravdepodobne aj videá na YT. Medzi tým sa vo výskume uberáme vlastnou cestou. Asi sme pochopili logiku vynálezcu vyššie spomínanej zmesi, pravdepodobne očakával, že zmes, ktorá na vzduchu najprudšie vzbuchne, aj v uzavretom priestore bude mať najvyšší výkon (čím menšie množstvo iniciuje trhavinu). Môže to tak byť, ale v mnohých prípadoch vôbec. Kvôli iným možnostiam vo vývoji NPED rozbušiek, no odvíjajúcich sa od spomínaného patentu, sme vytvorili nový oddiel, aby tam možno neskôr, ak budeme mať chuť a potrebu, zverejnili naše funkčné nápady a výrobky (príliš originálne nápady nezverejníme, zaujíma nás ich patentovanie, preto nám čitateľ musí prepáčiť).
Pokračovanie...
|
