Obsah
...
Odkazy

Chloristan bis(aminoguanidín) nikelnatý a meďnatý

Na východnom Slovensku bolo skúšané syntetizovať titulné zlúčeniny, ktoré sa spomínajú napr. v patente EP 2450330, avšak nikelnatý komplex reakciou octanu nikelnatého, chloristanu amónneho a hydrogenuhličitanu aminoguanidínu, v inakších podmienkach, ako je uvedené v patente. Výsledný produkt, vo forme väčších ihlicovitých kryštálov, mal takmer krvavočervenú farbu (je možné, že obsahuje 1, 1, 4, 10, 10-pentaamino-2, 3, 5, 6, 8, 9-hexaazadeka-1, 3, 5, 7, 9-pentaén, roztok musel stáť určitý čas, aby sa kryštály začali tvoriť), menšie kryštály majú tehlovočervenú alebo možno tmavooranžovú farbu. Vo vode sa rozpúšťa a zdá sa, že aj v etanole a acetóne s postupným rozkladom - vzniká špinavozelený alebo až čierny roztok, očividne sa v roztoku tvorí tuhá čierna zložka, vyredukovaný nikel alebo jeho (hydr)oxid. Každým oplachovaním sa čiastočne rozkladá a farbí, napr. filtračný papier, do tmavosiva.

Na obrázku nižšie je časť zlúčeniny, ktorá sa z roztoku vylúčila ako prvá. Je hrubokryštalická. Bola prepláchnutá iba raz a rýchlo, má jasnú červenú farbu:

Na tomto obrázku je zlúčenina, mikrokryštalická, ktorá za z roztoku vylúčila na koniec, viackrát prepláchnutá liehom, získala špinavú tehlovú farbu a aj filtračný papier je značne znečistený:

Látka je veľmi explozívna, už množstvo malej štipky voľne na vzduchu exploduje hlasno, no ešte s malou brizanciou (explózia na hárku papiera nespraví dieru), pričom to isté množstvo zabalené v alobale detonuje a urobí dieru do plechovky. Zvukový efekt a brizancia zlúčeniny zapálenej voľne prudko rastú aj pri malom zväčšovaní množstva. Detonujúce uzavreté množstvá sú značne menšie a samozrejme poľahky iniciujú pentrit. Látka sa nedá celkom hodnotiť ako bezpečná traskavina, aj keď jej zápalnosť je značne menšia ako napr. pri dusičnane tri(hydrazín) nikelnatom. Na zistenie stability, v prírodnom prostredí, je vzorka (tmavooranžová mikrokryštalická forma) zabalená do novinového papiera a ponechaná vo vlhkej dutine pod zemou (v zimnom až letnom období) do prípadných prejavov rozkladu. Zatiaľ, ani po troch rokoch skladovania, sa nerozkladá:

Meďnatá soľ má formu tmavofialového kryštalického prášku (farbou mierne pripomína manganistany). Vzorka, ktorá bola testovaná, bola pripravená reakciou octanu meďnatého, chloristanu amónneho a bikarbonátu aminoguanidínu. Energetickými vlastnosťami sa veľmi líši od soli nikelnatej - len deflagruje a to aj keď je zabalená v niekoľkých vrstvách hliníkovej fólie (skúšané vzorky mali hmotnosť menej ako 100 mg, no podľa iného experimentátora, jeho produkt detonoval v množstve 20 mg v papierovej rúrke). Ale takýto, pre niekoho prekvapujúci rozdiel nie je výnimočný - aj napr. komplex chloristanu Ni s aminotetrazolom detonuje ľahko kým meďnatý nie. Podobné je to aj so soľami Ni a Cu 5,5-dinitro-3,3-bis-1,2,4-triazolu. V rozbuškách (v pevnejšom obale) zatiaľ zlúčenina testovaná nebola. Papier o jej vlastnostiach: Synthesis, Structural and Energetic properties of Copper(II) Perchlorate Complex with Aminoguanidine.

Pre zaujímavosť, bolo skúšané, či aminoguanidín vytvorí komplex (1 alebo 2 molekuly) aj s nitrotetrazolátom meďnatým  - do roztoku/suspenzie nitrotetrazolátu boli pridané 2 móly bikarbonátu aminoguanidínu, no očividne nastal len rozklad a redukcia - vyzrážala sa okrovo/hrdzavo sfarbená zlúčenina, ktorá po vysušení a podľa spôsobu iniciovania (plameň alebo pomalé zohrievanie) deflagrovala alebo explodovala. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol nitrotetrazolát meďný (DBX-1) znečistený inými produktami rozkladu.

Bolo taktiež skúšané, ako reagujú 2 móly bikarbonátu aminoguanidínu s roztokom chloristan nikelnatý/azid nikelnatý (1:1, reakciou azidu sodného s chloristanom Ni). Po niekoľkohodinovom státí zmesi sa vyzrážali dve látky. Červené kryštály sa zdajú byť už spomenutým komplexom aminoguanidínu s chloristanom Ni.

Chceli sme tú zelenú látku otestovať samostatne, no schnutím sa scvrkla na jemný prášok premiešaný s tými červenými kryštálmi. Štipka zmesi od kontaktu s plameňom len prudko deflagrovala s praskavým zvukom, teda tlmí energetický prejav komplexného Ni bis(aminoguanidín) chloristanu. Zelená látka bude pravdepodobne len zásaditý azid nikelnatý alebo látka (látky) s podobným zložením.

Potom sme skúšali vyrobiť titulný Ni chloristan podľa druhej metódy v patente. Vyzerá to tak, že je to citlivá metóda na presnosť alebo skôr je zámerne nesprávne popísaná. Použili sme veľmi podobné pomery látok (ale 10-násobky uvedených v patente), kvôli tomu, že sme mali k dispozícii >70% HClO4 a zásaditý uhličitan nikelnatý, boli reagované in situ. Ani po 15 hodinách státia sa nič nedialo, či nebola zmes zohriata alebo bola, žiadny rozdiel. Len trocha čierneho prášku sa vyzrážalo, asi oxid Ni, alebo skôr nejaká nečistota v niektorej zo zložiek, napriek tomu, že pH roztoku bolo cca 2 (to je jedno, keďže ak by naozaj reagoval chloristan aminoguanidínu s chloristanom Ni, museli by sa uvoľniť dva móly HClO4 a roztok by bol ešte kyslejší - 2AGuHClO4 + Ni(ClO4)2.6H20 = Ni2(AGu)(ClO4)2 + 2HClO4 + 6H2O (prv sme si mysleli, že komplex by bolo možné rekryštalizovať (nie, že by sme to my potrebovali, len to niekoho zaujímalo) azda aj z veľmi zriedenej HClO4, čo vlastne do určitej miery by aj bolo možné, ale so stratami). Čiže v patente je chyba a akokoľvek nad ňou premýšľame, je nepochybne zámerná). Ako vyzeral roztok pred ďalším postupom (je číry, s tou čiernou usadeninou):

Vyzerá to tak, že ak už aminoguanidín vytvoril soľ s kyselinou chloristou, ani mu nenapadne vytvoriť komplex s chloristanom Ni, v takomto kyslom roztoku, keďže aminoguanidín je dosť zásaditý. Preto sme pridali ďalšie rovnaké množstvo zásaditého uhličitanu, len trochu sa rozpustilo (to spôsobil asi nepatrný nadbytok kyseliny v roztoku), chloristan aminoguanidínu je veľmi stabilná soľ. Vznikla mútna suspenzia a už asi po hodine bolo zreteľne vidieť červenkastý usadzujúci sa prášok. Teda teraz sa postupne uvoľnujúca kyselina môže reagovať s nerozpusteným uhličitanom Ni a komplexná soľ môže postupne vznikať. Ako vyzerala suspenzia/roztok po cca hodine od pridania ďalšieho zásaditého uhličitanu Ni, medzi nerozpusteným uhličitanom už badať prímes komplexnej soli:

Nakoniec sme asi prišli na lepší postup výroby (najbližšie priamo zreagujeme roztok chloristanu aminoguanidínu s, najlepšie, hydroxidom Ni v pomere 2:1), ako to je popísané v patente. Suspenziu sme skontrolovali po 7 hodinách, už bolo vytvorené veľké množstvo komplexu:

Suspenzia nebola miešaná, preto sú tam ešte nezreagované hrudky zásaditého uhličitanu Ni. Dobrým znamením je, že pH je konštantné od pridania dodatočného uhličitanu až doteraz, cca 5-6 (podľa všetkého je to optimálna hodnota). Teda stále je prítomný rozpustený chloristan aminoguanidínu, ktorý postupne reaguje s uličitanom. Ak by sa už z roztoku minul, pH by malo byť zásadité, kvôli neprotónovanému aminoguanidínu. Necháme reagovať ďalšie hodiny s občasným miešaním (urobili sme chybu, že sme použili hrubozrnný, nerozotrený uhličitan). Nakoniec, keď už sa badateľne reakcia zastaví, pridáme ešte niečo bikarbonátu aminoguanidínu, keďže v roztoku zostane nadbytok chloristanu Ni. Aj po viacerých hodinách tam bol nerozložený uhličitan, očividne už jeho častice boli zanesené komplexom, preto sme skúsili suspenziu mierne zohriať na horúcom vodnom kúpeli, nie príliš a dlho, obávali sme sa prípadnej hydrolýzy komplexu. Prišli sme na nasledovné veci: látka sa veľmi ľahko rozpúšťa, minimálne v materskom roztoku už po miernom zohriatí, kde sa očividne až tak rýchlo nerozkladá, určite pre prítomnosť chloristanu AGu alebo Ni, či oboch, pH bolo vždy rovnaké (a taktiež žiadny "dusíkatý" zápach nebol prítomný, alebo len náznakmi). Pri zlievaní roztoku rozpusteného komplexu sa nám pár mililitrov podarilo vyliať bokom na biely papier, čo zníži zisky, no to nevadí, lebo vďaka tomu sme zistili aj to, že rozliaty roztok, ktorý bol na papieri a pomaly doň vsiakal a schol, už po rýchlom ochladení vytvoril čosi červenej hmoty, potom sa dlho nič nedialo, až kým sa voda neodparila a vtedy sa objavil neporovnateľne silnejšie sfarbený červený povlak na papieri - očividne je komplex dobre rozpustný aj v studených roztokoch (preto sú v patente uvedené tak pomerne malé zisky), ale zbytok sa dá získať len odparením vody, bez zreteľného rozkladu. Od uhličitanu oddelený roztok sme dali ochladiť do chladničky na niekoľko hodín. Už vyzrážaný komplex oddelíme a roztok opäť skúsime zohrievať so zbytkom uhličitanu, ale už dlhšiu dobu, či sa rozpustí a/alebo či postupne nastane rozklad roztoku.

Tu je fotografia papiera, na ktorom bol rozliaty roztok, červená farba (nie zelená alebo modrastá - teraz má roztok skôr modrú farbu, je to logické vzhľadom na rozpustený komplex) presvitá aj z druhej strany:

Vyzerá to tak, že s väčším nadbytkom rozpusteného chloristanu nikelnatého v roztoku je roztok modrejší a tmavší, pravdepodobne to ale bude mono komplex aminoguanidínu (aj keď už niekto na nete tvrdil, že vraj rekryštalizoval bis komplex z roztoku chloristanu Ni). Zohrievaním sa uhličitan rozpúšťa čím ďalej tým menej a po každom ochladení sa vyzrážalo menej červeného komplexu (kompletný zisk sa zdá byť momentálne menej ako 70%), ale rozklad ani po dlhšom zohrievaní nenastáva zdá sa. Takže už je v roztoku deficit aminoguanidínu, ktorý, ako sme už spomenuli, je asi nevyužiteľne naviazaný na nadbytok chloristanu Ni, teda musí byť pridaný ďalší aminoguanidín, ale už vo forme hydrogenkarbonátu.  Takto vyzerá roztok s usadzujúcou sa traskavinou po niekoľkonásobnom zohrievaní a filtrovaní, už má peknú tmavomodrú farbu, no ešte stále nebadať nejaký rozklad:

Premýšľame, že by sme používali zmes meďnatého komplexu s menším množstvom nikelnatého, keďže príprava meďnatého je menej problematická, je lacnejší, no pomalší v prechode z deflagrácie do detonácie, a nikelnatý zas detonuje v omnoho menších množstvách, takže táto lacnejšia kombinácia by možno nebola výkonom až tak vzdialená od čistého nikelnatého komplexu (takéto lacné, ale výkonné kombinácie sú známe, napr. zmesi fulminátov s nitrotetrazolátmi). Tak či tak, minimálne množstvo traskaviny ktoré 100% spoľahlivo môžme použiť v našich rozbuškách je okolo 20-40 mg (väčšinou dávame 50 mg červeného komplexu), robí to tvar rúrok, hrúbka zápalnice, jej upevnenie v otvore a iné faktory - traskaviny majú niekedy tendenciu "odísť bokom", keď na ne dlho vplývajú zmeny polohy a prostredia, alebo sa taktiež stalo, že sa postupne premiešali so sekundárnou náplňou vďaka neustálemu, mnoho dní trvajúcemu pohybu pri transporte, a to boli obe vrstvy pôvodne lisované, no rúrka bola plastová, mäkká. Na obrázku nižšie vidno komplex na filtračnom papieri, po prvom prepláchnutí a miernom sušení (predtým, než bude prepláchnutý ešte raz na ďalšom čistom papieri), pričom papier má hlavne na krajoch modrastú farbu a už nijaké dodatočne vylúčené červené kryštály, čiže roztok je už saturovaný, podľa nášho odhadu, chloristanom mono(aminoguanidín) nikelnatým, azda trihydrátom:

Roztok je ešte aj po pár dňoch v kľude schopný vylúčiť na stenách nádoby červený povlak. Hodnota pH sa húževnate drží okolo pôvodnej, čo nepochybne signalizuje ešte stále prítomnosť nevyužitého chloristanu aminoguanidínu. Tmavomodrý roztok má určitý slabý zápach, možno mierne pripomínajúci formaldehyd, čo ale nemusí signalizovať rozklad. Je ale zaujímavé, že aj filtračný papier, taktiež po pár dňoch začal viditeľne meniť farbu z tej modrastej do červenej, hlavne na krajoch, a to sa zdal už nemenný, suchý (teda s prítomnosťou možného hydrátu "polovičného" komplexu, ale je možné, že mono-komplex je veľmi nestabilný a existuje len vo vodnom roztoku, respektíve v prítomnosti určitého nadbytku vody a státím na vzduchu, ako stráca pre existenciu potrebnú vodu, sa rozpadá na bis-komplex a hydrát chloristanu nikelnatého):

Počkáme a uvidíme, bikarbonát pridáme, ak pH stúpne na vyššiu hodnotu. Tá pH hodnota je azda optimálna na tvorbu komplexu bez rozkladu. Keď sme ho vyrábali z chloristanu amónneho a octanu nikelnatého, roztok bol tiež mierne kyslý, no možno prítomnosť kyseliny octovej alebo octanu (zdalo sa nám ale, že v nadbytku k. octovej boli zisky vyššie, možno len znižovala rozpustnosť produktu) destabilizovala produkt. Sú to veľmi zaujímavé experimenty, slepo nasledovať popísané postupy je často nanič, ako sme sa presvedčili aj v tomto prípade. Takže druhý patentovaný postup výroby je nefunkčný, je buď neúplný, alebo miesto chloristanu nikelnatého tam mala byť uvedená nikelnatá soľ slabej kyseliny alebo hydroxid. A takiež to vlastne vyzerá tak, že komplex by sa mohol dobre skladovať možno už aj v materskom roztoku, dlhodobo bez rozkladu, ale určite lepšie v čerstvo pripravenom, hoci veľmi riedenom roztoku chloristanu aminoguanidínu, napr. v prípade skladovania vo veľmi suchých priestoroch, kde hrozí elektrostatický výboj pri manipulácii. Urobili sme druhé video na túto tému a keď vyskúšame opäť iný postup, a prídeme na niečo zaujímavé, spravíme možno ďalšie. Roztok sme pokusne nechali stáť niečo cez mesiac s pridaným zásaditým uhličitanom Ni a aj keď sa zdalo, že sa už nerozpúšťa, nakoniec sa predsa všetok rozpustil a popri tom sa vyzrážalo veľké množstvo komplexu, bez prítomného badateľného rozkladu, v množstve viac ako tri a pol násobnom oproti prvej várke(!). Teraz to zodpovedá zisku cez 120% počítané na prvotné množstvo chloristanu nikelnatého v roztoku (sme zvedaví, ako sa dokážeme priblížiť k teoretickému maximálnemu zisku 150%), alebo cez 80% počítané na celkový obsah aminoguanidínu v roztoku, a roztok je ešte stále mierne kyslý a opäť sa v ňom usadilo čosi červeného prášku(!). Veľmi zaujímavé, teda aj tu máme dôkaz toho, že sa netreba vždy slepo riadiť tým, čo pred nami napísal niekto druhý, ale treba ísť vlastnou novou cestou (nakoniec, po mnohých pozorovaniach reakcie, sme usúdili, že pre ideálny postup výroby je vlastne potrebné: 1. mierny, stále prítomný nadbytok chloristanu aminoguanidínu, teda by malo stačiť rozpustiť uhličitan alebo hydroxid Ni v miernom nadbytku HClO4 a potom pridať taktiež mierny nadbytok bikarbonátu aminoguanidínu, 2. čas a zahusťovanie - teda zbytočne sa neponáhľať, nechať reakciu dôjsť kompletne do konca a hlavne materský roztok nevylievať, ale nechať ho čím viac sa zahustiť, alebo dokonca vyschnúť, a až potom dodatočne vyzrážanú zlúčeninu oplachovať a separovať). Foto, ako vyzerá druhá várka, má už trochu výraznejšiu červenú farbu kvôli inakším podmienkam rastu kryštálov (pokusne sme si nechali aj ten filtračný papier, či sa opäť dodatočne sfarbí, a skutočne, po čase získal na krajoch výraznú červenú farbu, teda netreba predčasne materský roztok vylievať, bola by to škoda):

A dodatočne sfarbený filtračný papier (nádhera, však? Srať na postupy uvedené v patente):

Zatiaľ by to množstvo stačilo na výrobu hoci cez 1000 precízne vyrobených rozbušiek, v praxi najviac niekde medzi 400 a 1000 "na kolene" vyrobených. To znamená, že aj keby sme nimi dosť plytvali pri našich testoch rôznych sekundárov a počinov naším bežným tempom, množstvo by nám vydržalo minimálne cca 10 rokov (hoci by sme medzitým nepoužívali žiadnu inú traskavinu, ale to samozrejme budeme a keďže sa len tak státím nerozkladá ani v lese, aj vydrží, a určite značne dlhšie).

Pre nejaké informácie (aj) o chloristane aminoguanidínu tu je tento papier: Synthesis and Characterization of the Energetic Compounds Aminoguanidinium-, Triaminoguanidinium- and Azidoformamidinium Perchlorate.

Ktovie, či by nebol možný aj kobaltitý podvojný komplex, napr. azido-chloristan alebo napr. aj komplex s glycináto-chloristanom Cu.

Dostávame sa opäť k meďnatému komplexu, tentoraz sme ho pripravili metódou odlišnou od tej v patente. Výsledok je veľmi zaujímavý. Pracovali sme s 1/20 mólovými množstvami počítané na HClO4 a bikarbonát aminoguanidínu. Najprv sme rozmiešali zásaditý uhličitan meďnatý s malým množstvom vody na riedku suspenziu (vody sme dali značne menej než je to uvedené v patente, keďže po skúsenostiach s nikelnatým komplexom vieme, že koncentrácia praje zisku), potom sme pridali koncentrovanú HClO4 v miernom nadbytku, tak, aby pH bolo po rozpustení uhličitanu cca 2. Do vlažného roztoku chloristanu Cu sme potom prisypávali bikarbonát aminoguanidínu, roztok okamžite začal peniť a meniť farbu na tmavomodrú až nakoniec fialovú, kryštály sa začali tvoriť v priebehu niekoľkých sekúnd, pričom sme tam ešte nenasypali ani polovicu bikarbonátu (čiže komplex je schopný veselo existovať vo veľkom nadbytku chloristanu Cu). Bez preháňania bola väčšia časť reakcie a tvorba väčšiny kryštálov ukončená v priebehu 1 minúty, teda možno hovoriť o "minútovej metóde". Nenastala absolútne žiadna hydrolýza, produkt vyzerá byť dokonale čistý a pH na konci reakcie je cca 5-6, čo svedčí o prítomnosti chloristanu aminoguanidínu. Skvelé! Takto vyzerala tmavofialová suspenzia kryštálov v spenenom roztoku pár sekúnd po pridaní už celého bikarbonátu aminoguanidínu:

Tu sme skúsili zachytiť fotoaparátom kryštály na hladine roztoku a na stene nádoby:

Produkt sme nechali deň stáť, aby sa odparilo trochu vody a kašovitú zmes sme zmiešali s liehom (nepoužili sme oplachovanie vodou, keďže chloristan aminoguanidínu je rozpustný v alkohole), prefiltrovali a pár krát opäť premyli technickým liehom. Takto vyzeral produkt ešte vlhký od liehu, veľmi pripomína farbou manganistany, po vysušení bude o niečo svetlejší:

Lieh, ktorým bola traskavina oplachovaná, je takmer bezfarebný, azda modrastý, cez filtračný papier s veľkými pórami prešlo čosi jemnej zlúčeniny, usadila sa (roztok je teraz číry), vidno fialovú farbu, žiadne čierne alebo iné prímesy, skvelé znamenie (aj lieh má ešte stále mierne kyslé pH, 5-6):

Tu je už suchý produkt (skutočnú farbu fotoaparát asi opäť nevystihol, skúšali sme viackrát fotiť s rôznym nastavením, táto fotka sa najviac blížila realite, najbližšie budeme fotiť za slnečného svetla):

Vysušená látka množstvom zodpovedá zisku cca 92,5% (počítané na použitý zásaditý uhličitan meďnatý), čo je skvelé, straty určujú primárne nadbytok kyseliny chloristej a ten zásaditý uhličitan, ktorý samozrejme nemôže mať 100% čistotu, hlavne ak bol pripravený z technického síranu Cu. Materský roztok po pár dňoch státia už má zreteľnú modrozelenú farbu a množstvo vyzráženého komplexu sa zmenšuje (nepochybne hlavne kvôli absorbcii vody z atmosféry a pre reaktívne prímesy v technickom liehu, napr. pyridínu alebo denatóniu - po pridaní toho istého liehu do materského roztoku nikelnatého komplexu sa ten tiež pomaly začal "kaziť" - v roztoku už boli posledné nepatrné množstvá chloristanu aminoguanidínu - nakoniec bol celkový zisk izolovaného komplexu niečo cez 83%, možno okolo 85%, vzľadom k patentovanému postupu samozrejme):

Po prvotných testoch tejto čistejšej zlúčeniny, v porovnaní s predchádzajúcou improvizovanou várkou, sa opäť zdá, že látka potrebuje väčšie množstvo, ale hlavne pevnejšie uzavretie, aby deflagrácia prešla v detonáciu, ako pri nikelnatom komplexe. Odhadujeme, že vyrobené množstvo meďnatého komplexu by vystačilo asi na 500 hrubostenných papierových alebo plastových rozbušiek, v horšom prípade kovových. V skutočnosti je meďnatý komplex asi mnohonásobne menej účinný ako nikelnatý, no keďže pri plnení rozbušiek nejdeme pod určité množstvo, zdá sa, že ten istý cieľ dosiahneme azda "len" s dvojnásobným množstvom meďnatého komplexu. Otestovali sme narýchlo nejaké nekovové rozbušky (tenkostenné papierové rúrky a 0,5 a 1,5 ml skrátené plastové mikroskúmavky) plnené meďnatým komplexom s rôznymi sekundármi, napr. pentolitom, tritolom ale aj s chloristanom bis(guanylurea) meďnatým s ktorým by mala byť traskavina veľmi kompatibilná (kým napríklad s chloristanom pyridínu asi nie, no bol testovaný), s traskavinou v množstve 50 mg, len v prípade tritolu to bolo 100 mg, fungovali skvele. Pohrali sme sa ešte s materským roztokom a teraz vieme, že technickým liehom možno tieto traskaviny premývať bez problémov, pokiaľ sa hneď filtrujú a sušia, nenastane ich rozklad. No ak sa v tom liehu nechá komplex stáť, alebo je lieh zmiešaný s materským roztokom, postupne spôsobí rozklad, respektíve aj bráni reakcii chloristanu aminoguanidínu s ďalším pridaným zásaditým uhličitanom ak je ho v roztoku veľa (po pridaní vody sa reakcia spoň čiastočne opäť spustí). Stabilita meďnatého komplexu sa teraz dlhodobo testuje vo vlhkom lesnom prostredí, samostatne, ale aj v plastových rozbuškách v kontakte s pentolitom, pentritom a chloristanom bis(guanylurea) meďnatým, niektoré vzorky asi ponecháme nedotknuté niekoľko rokov, ako budú vyzerať/pracovať po takom čase (nikelnatý komplex hladko prešiel týmto testom).

Premýšľali sme aj nad komplexami aminoguanidínu s chloristanom Ba a Sr (tento je schopný tvoriť komplex napr. s karbohydrazidom), pre vyššiu atómovú hmotnosť týchto prvkov a ich schopnosť pevne viazať chlór. Preto sme testovali reakciu roztoku chloristanu Sr v prítomnosti nepatrného množstva HClO4 s bikarbonátom aminoguanidínu, reakcia sa spúšťala po zohriatí roztoku veľmi neochotne (ale suspenzia nezačala ružovieť), uniklo pomerne málo CO2, s najväčšou pravdepodobnosťou len polovica, zostala biela usadená zrazenina, ktorá sa po pridaní ďalších kvapiek kyseliny rozpúšťala so šumením, čiže je to asi len uhličitan stroncia, teda nastala len obyčajná podvojná zámena. Po testoch toho prášku sa ukázalo, že je to naozaj len uhličitan, takže chloristan Sr s aminoguanidínom komplex netvorí.

Pokračovanie...

Copyright © Marián Fajner 2020