Dusičnan trihydrazínnikelnatý
Dusičnan trihydrazínnikelnatý je už pomerne známa, no prekvapujúco stále nedocenená, kvalitná ekologická traskavina. K jej výhodám patria hlavne nízka citlivosť na mechanické podnety a elektrostatický výboj, vysoká stabilita (niektoré staršie pramene popisujú "samozápalnosť" dusičnanu, no išlo pravdepodobne o veľmi znečistené vzorky), nerozpustnosť v bežných rozpúšťadlách, jednoduchá a lacná výroba, minimum odpadových vôd po výrobe a samozrejme nízka toxicita. Nevýhodou dusičnanu je prakticky len potreba jeho dobrého tesnenia v rozbuškách (hrubostenný obal rozbušky, rozbušková poistka a taktiež vhodný priemer), aby deflagrácia prerástla v detonáciu v akceptovateľnom množstve, teda nízka akcelerácia. To však môže byť aj jeho výhoda - v rozumných množstvách je manipulácia s ním voľne na vzduchu pomerne bezpečná, ak odmyslíme jeho ľahkú zápalnosť (deflagruje dosť prudko s veľkým plameňom - pri nevhodnej manipulácii môže spôsobiť vážne popáleniny). Za "ideálnych" podmienok ho na iniciáciu pentritu lisovaného tlakom 15 MPa, treba v množstve 0,15 g (lisovaný tlakom 30 MPa a iniciovaný zápalnicou). V praxi sa používa v množstve okolo 0,3 g alebo aj viac (podľa druhu trhaviny sekundárnej náplne a tlaku jej lisovania, keďže 0,3g NHN pri zlom dizajne rozbušky niekedy nie je schopných iniciovať ani mierne lisovaný pentrit), napríklad v sériovo vyrábaných, čínskych kartónových rozbuškách s kovovou rozbuškovou poistkou, v kombinácii s hexogenom:
Dusičnan má vzhľad ružovofialového prášku:
Niektoré dokumenty s údajmi o dusičnane:
Detonator using Nickel Hydrazine Nitrate as Primary Explosive
Britský patent GB821586 (doporučujúci použitie dusičnanu v zmesi s grafitom alebo hliníkom ako náplň elektrických rozbušiek)
Pokračovanie....
|
