Zaujímavé energetické materiály a ich využitie - Diazoaminotetrazolát meďnatý a jeho diamminkomplex

Diazoaminotetrazolát meďnatý má formu amorfného prášku, olivovo zelenej farby:

Málo výkonným zdrojom tepla (napr. zápalnicou) sa obe soli voľne na vzduchu zapaľujú dosť ťažko (hlavne ak nie sú príliš čisté - ak bol na ich výrobu použitý diazoaminotetrazolát monosodný silno znečistený materským roztokom), čiastočne deflagrujú a nastávajú miestne detonácie (niekedy veľmi silné a hlasné) ktoré rozprskávajú zbytok soli po okolí, to isté platí aj pri úderoch alebo trení. No ak sa na ich zapálenie použije masívny zdroj tepla, napr. väčší žeravý predmet, normálna soľ okamžite detonuje a amoniakát prudko deflagruje, no niekedy sa aj tak dajú potom nájsť zvyšky zlúčenín. Citlivosťou na mechanické podnety síce ani zďaleka nepatria medzi málo citlivé traskaviny (to platí hlavne pre amoniakát, ktorý bol patentovaný ako senzibilizátor zápalkových zloží - patent US 2004719), no pre svoju nestabilitu detonácie v neuzavretom priestore sa dajú považovať za pomerne "bezpečné" (avšak v žiadnom prípade nepodceňovať!). S rastúcim utesnením rastie aj ich schopnosť stabilne detonovať. Experimentálne rozbušky z plastových rúrok s vnútorným priemerom 6,5 mm a s náplňou 0,1 alebo 0,2 g jednej zo zlúčenín, podľa stupňa utesnenia len buď vyhoreli s praskavým zvukom alebo explodovali, no neboli schopné explóziou preraziť otvor do plechovky pod niekoľko centimetrovou vrstvou pôdy, plech zostal len prehnutý. Obyčajný diazoaminotetrazolát logicky disponuje väčšou energiou ako amoniakát, ten druhý má však možno lepšiu akceleráciu v uzavretom priestore (? odporuje to ich reakcii na otvorenom priestore), pretože v nábojniciach náboja 6,5x55 mm bolo zápalnicou iniciovaných 0,3 g jednej i druhej soli, mierne lisovanej, tesnenie bolo spravené sypaným oxidom zinočnatým. Ani jedna zo solí neroztrhla nábojnicu, obe však vytvorili mierne výdute - obyčajná soľ vytvorila výduť takmer v polovičnej výške nábojnice, kde je stena značne tenšia ako pri dne, amoniakát vytvoril výduť bližšie k spodnej časti nábojnice (asi bude potrebné spraviť ďalšie testy). Diazoaminotetrazolát, sa zdá, potrebuje značne pevný obal rozbušky na rýchly prechod do stabilnej detonácie. V nábojnici náboja 7,62x39 mm, traskavina v množstve 65 mg (s malým množstvom strelného prachu nasypaným na vrch, tesneným lisovaným papierom) spoľahlivo iniciovala ručne, silno lisovaný pentrit (pri rovnakých podmienkach, množstvo 55 mg už nebolo spoľahlivé), pričom v tenkostenných plastových rúrkach množstvo 75-80 mg absolútne zlyhávalo (síce explózie boli veľmi hlasné, no sekundárna pentritová náplň bola len rozmetaná, dokonca aj so zvyškami nerozloženého diazoaminotetrazolátu). Táto vlastnosť robí zo zlúčeniny kvalitnú traskavinu pre špecifické aplikácie, so zníženým sklonom k nechcenej (predčasnej) detonácii. Amoniakát, so svojou zvýšenou citlivosťou, je určite menej bezpečnou alternatívou (na nete a v literatúre sa spomína jeho zmes s KClO3, ktorá je však vysoko citlivá - malá kôpka zmesi na hladkom skle po pritlačení kameňom a jeho kývaním okamžite a kompletne detonuje - aj keď bola iniciovaná na kraji kôpky. Zmes iniciovaná zápalnicou takisto detonuje aj keď je utesnená len v pár vrstvách alobalu, kým zapálená voľne na vzduchu len deflagruje).
Obe soli sú vysoko stabilné, dokonca ani vzorka amoniakátu v miestnosti so silne kyslými výparmi po viac ako roku skladovania nejaví známky zmeny, pričom iné amoniakáty sa už medzitým rozložili.