Najprv bude spomenutý azotetrazolát meďnatý a jeho amoniakát, neskôr iné azotetrazoláty.

Azotetrazolát meďnatý pripravený z horúcich roztokov pentahydrátov azotetrazolátu sodného a síranu meďnatého má vzhľad sivozeleného prášku:

 Bubnov spomína aj mikrokryštalickú svetlomodrú formu, ktorá vzniká prebublávaním vzduchu cez suspenziu amorfného azotetrazolátu:

 

 

Je to pomerne silná traskavina, aj v nepatrných množstvách detonujúca od kontaktu s plameňom so silným zvukovým efektom, podľa Bagala s iniciačnou účinnosťou pre tetryl na úrovni azidu olovnatého:

 

 

Jeho citlivosť na mechanické podnety je veľmi vysoká, no pri zachovaní maximálnej možnej opatrnosti sa s ním dá pracovať (pripravovať len minimálne potrebné množstvo, so zlúčeninou pracovať nad vodivou podložkou, ktorá je v kontakte s telom, používať ochranný štít na tvár, kevlarové rukavice, chrániče sluchu, v prítomnosti skla si dobre chrániť aj krk a brucho, nádobu alebo podložku so zlúčeninou nikdy nedržať priamo v ruke...). Presné informácie o citlivosti sa dajú nájsť napríklad v európskom patente EP 237840:

 

 

Je stabilný, dá sa pod vodou (z bezpečnostných dôvodov) uchovávať neobmedzene dlho.

 

Štruktúrny vzorec:

 

Jeho tetraamminkomplex hráškovozelenej farby je dihydrátom a na rozdiel od pôvodnej zlúčeniny je málo citlivý na mechanické podnety a ťažko zápalný. Pozri dokument Novel_Energetic_Materials_for_Counter_WDM_Applications (str. 21 a 22). Deflagruje s ťažkosťami (popri tom aj občas silno exploduje - veľmi pripomína diazoaminotetrazoláty), no pri pomalom zohrievaní dokáže taktiež silno detonovať. Pri dlhodobom skladovaní na vzduchu jeho farba tmavne, preto aj pri ňom je potrebná vysoká opatrnosť! Pre porovnanie, amoniakát azotetrazolátu nikelnatého, okrovej farby, ani po dlhom skladovaní nemení farbu.

 

 

Obe spomenuté zlúčeniny boli testované ako náplne rozbušiek. Na prvom obrázku nižšie vidno otvor na plechovke vytvorený detonáciou 0,03 g voľne sypaného azotetrazolátu iniciovaného plameňom, na druhom obrázku je výsledok testu brizancie experimentálnej rozbušky s obsahom 0,1 g azotetrazolátu Cu. Zlúčenina sa nachádzala v tenkostennej plastovej rúrke s vnútorným priemerom približne 6,5 mm. Rozbuška bola voľne priložená k plechovke a zasypaná niekoľko centimetrovou vrstvou kyprej pôdy a iniciovaná zápalnicou. Amoniakát za rovnakých podmienok len čiastočne vyhorel alebo vzbuchol, pričom na mieste zostalo ešte veľké množstvo nerozloženej zlúčeniny, preto ďalší výskum s ním robený nebol.

 

 

Pokračovanie...