Zmes chlorečnanu draselného a tiosíranu tetramminmeďnatého
Upozornenie:autor nižšie popísaného experimentu je skúsený v oblasti pyrotechniky a dôrazne varuje pred podobnými pokusmi. Zmesi chlorečnanov a redukčných činidiel sú veľmi citlivé na mechanické podnety a elektrostatický výboj, sú často nestabilné a samozápalné. To platí hlavne pre zmesi s prímesami obsahujúcimi síru a čpavok. Náhodná explózia môže byť nepredvídateľne silná a môže spôsobiť ťažké poranenie alebo smrť! Zmesi sa nikdy nesmú bezdôvodne vkladať do kovových, sklených a iných nádob z tvrdého materiálu (ani z tvrdého plastu - nebezpečenstvo rozletu črepín!), teda ani do nábojníc! Aj nižšie spomínané zmesi by sa pravdepodobne po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch skladovania v zlých podmienkach samé vznietili.
Údaje z Encyklopédie o tiosírane tetramminmeďnatom a jeho zmesi s chlorečnanom:
Údaj o rozpustnosti tiosíranu (21,79 g v 100 g vody pri 25°C):
Údaj o teplote vznietenia zmesi (220°C):
Vzhľad tiosíranu:
Zmes 57,3/42,7 bola skúšaná ako iniciátor detonácie pol gramu nelisovaného pentritu v nábojnici náboja 6,5x55mm. Na pentrit bola nasypaná spomenutá zmes, vložená zápalnica a do nábojnice bol vsypaný inertný, ťažký a nie drsný prášok (oxid zinočnatý). Žiadna z látok nebola z bezpečnostných dôvodov lisovaná. Zápalnica ešte bola na ústí nábojnice poistená proti pohybu kúskom gumovej izolačnej pásky (nie je to ideálny spôsob testovania takýchto zmesných náhrad traskavín. Lepšie by bolo nábojnicu naplniť len testovanou zmesou, hermeticky ju uzavrieť a hotovú "rozbušku" umiestniť do väčšieho množstva trhaviny, no z pochopiteľných dôvodov to nie je vždy možné a taktiež autora týchto pokusov viac zaujíma priama interakcia medzi zmesou a citlivou trhavinou akou je pentrit). Naplnené nábojnice boli umiestnené pod niekoľko centimetrovú vrstvu kyprej pôdy a náplň iniciovaná zápalnicou. Použitá zápalnica pri horení vyvíjala dosť vysoký tlak a počas horenia v nábojnici splodiny jej horenia vytlačili časť oxidu zinočnatého von, teda tesnenie zlože bolo vo chvíli iniciácie ešte slabšie. Na obrázkoch nižšie sú výsledky skúšok. Nábojnica vľavo bola pre porovnanie plnená iba testovanou zmesou (zdá sa však, že zmes bola mierne vlhká). V uvedenej konfigurácii, ale pri "vzduchotesnom" uzavretí zmesi by na iniciáciu voľne sypaného pentritu stačilo pravdepodobne menej ako 1 gram zmesi (v týchto prípadoch bol pentrit podľa všetkého iniciovaný termálnym šokom a len, aspoň čiastočne, deflagroval alebo detonoval malou rýchlosťou).
Aj keď sa o tiosírane píše, že je stabilný, vzorka umiestnená v miestnosti s premenlivou vlhkosťou a s občasnými kyslými výparmi, sa začala po pár týždňoch rozkladať a černať vznikajúcim sulfidom meďnatým a zmes s chlorečnanom zas zelenať zásaditými soľami.
V zmesi s chlorečnanom draselným bol skúšaný aj iný amoniakát, neurčitého zloženia, vo forme fialových ihličiek, vo vode menej rozpustný, v kyslej atmosfére stabilnejší ako tiosíran tetramminmeďnatý. Zmes deflagrovala značne energickejšie a dosť hlasno, v širšom rozmedzí pomerov zložiek a jej brizancia bola podobná ako vyššie spomenutej. Pravdepodobné zloženie zlúčeniny bolo toto:
Vzhľad zlúčeniny:
V pláne bolo aj testovanie iniciačnej účinnosti zmesi chlorečnanu draselného a komplexu tiosíranu meďného s tiomočovinou (biely, vo vode nerozpustný mikrokryštalický prášok), no neskôr bolo od toho upustené pre nedostatok informácií o jeho stabilite (niektoré vzorky páchli po síre). Zmes deflagrovala voľne na vzduchu tiež veľmi energicky, no pomalšie ako predchádzajúce zmesi.
