Najprv bude stručne popísaná di-strieborná soľ, potom by sa mali informácie dopĺňať. Neskôr, keď sa naskytnú vhodné podmienky, aj meďnatá, kademnatá (ktorá, aj keď je neekologická, je veľmi zaujímavá, jej nevýhodou je veľmi vysoká citlivosť na elektrostatický výboj, aj keď je to tiež hydrát) a možno aj iné. Prekurzorom na výrobu striebornej soli bol nitriminotetrazolát amónny, ktorý bol pripravený dehydratáciou dusičnanu aminotetrazolu (ten je mimochodom vysokoúčinnou trhavinou, teoreticky mierne výkonnejšou ako hexogen ) kyselinou sírovou, neutralizáciou roztoku nitroaminotetrazolu čpavkovou vodou a ochladením roztoku. Je to neefektívny spôsob výroby. Zisk bol nízky, menej ako 50%, asi vďaka použitej H2SO4 (a pravdepodobne aj soľ bola mierne znečistená síranom). Reakciou diamónnej soli nitriminotetrazolu a AgNO3 vzniká soľ ako biela gélovitá zrazenina, ktorá sa po vysušení zmení na tvrdé zlepence. Je to pravdepodobne trihydrát (nie je isté, pri akej teplote úplne stráca svoju hydrátovú vodu):

V porovnaní napr. s nitrotetrazolátom nemá podľa zdrojov až tak vysokú iniciačnú účinnosť (pre hexogen 60 mg?).

Nižšie je roztrhaná nábojnica náboja .223 Rem po teste traskaviny. Primárnu náplň tvorilo 200 mg nitriminotetrazolátu (traskavina má veľmi vysokú hustotu. Pôvodne malo byť testované 50 alebo 100 mg traskaviny, ale takéto množstvo zaberalo málo priestoru v pomerne širokej nábojnici, no ale potom bolo vyskúšaných aj 100mg, traskavina však vôbec neexplodovalo od zmesi CuO/Zn, v nábojnici zostala zmes medi a ZnO, ale pod ňou bola nedotknutá traskavina a taktiež pentritová náplň, určite vďaka vysokej teplote vznietenia di-striebornej soli a nízkej teplote horenia CuO/Zn, alebo možno vďaka znečisteniu síranom strieborným), sekundárnu 250 mg pentritu:

Pokračovanie...